Komunity na prvom mieste. Ako vytvoriť vnútroblok, v ktorom to bude žiť?

Každý z nás má “svoje trasy” – chodníček, ktorým kráčame do obchodu, na zastávku, miesto kade bežíme, bicyklujeme, kde venčíme, čítame knihu či kočíkujeme. Mnohí urbanisti sa zhodujú, že jedna z vecí, ktorá ovplyvňuje kvalitu bývania, je otázka, či máme takýto kvalitný priestor vo svojom najbližšom okolí. 

Lucia Lišková pracuje vo softvérovej firme, nie je architektka ani odborníčka na verejné priestory, no život ju postupne zavial do vnútroblokov. Jej syn odmietal spať doma a jediný spôsob, ktorý fungoval, bolo neustále kočíkovanie. V čase pandémie sa museli držať v blízkosti bydliska, no ulice boli hlučné a horúce a tak sa spolu ukryli vo vnútrobloku. Prvom, druhom, až sa z toho stalo hobby a dnes ju časť Bratislavčanov pozná pod instagramovým profilom Bratislavské vnútrobloky, kde mapuje stav vnútroblokov v meste. 

“Vnútrobloky odrážajú samotných susedov – niekde je ihrisko, posedenie, detské hračky či gril, inde nádherná záhradka. Nachádzam tam také kúsky ich života – niektoré vnútrobloky fungujú lepšie, iné horšie – rada to pozorujem.” hovorí Lucia.

Miesto, kde sa tvoria vzťahy

I keď už prešla veľa vnútroblokov, hovorí, že neexistuje univerzálny kľúč k úspechu. “Základom akéhokoľvek fungovania je človek, teda komunita ľudí, ktorá spoločne tvorí samotný vnútroblok. Cieľom je vytvoriť bezpečný priestor, s dostatkom zelene, dobrým vybavením alebo čímkoľvek, čo dané susedstvo potrebuje na spoločné fungovanie.” hovorí.  

Aj ona, v partii štyroch susedov, pracuje na obnove vlastného vnútrobloku. Najťažšie sú podľa nej začiatky, keď jednotlivec, alebo drobná partia, moderuje “tvorbu vzťahov” medzi susedmi. 

“Niekto by si možno povedal, že keď spolu zdieľame spoločný priestor, tak sa automaticky musíme rozprávať, no takto to nie je. Vytvorenie komunity je proces – na začiatku organizujeme aktivity, prepájame susedov a vytvárame im priestor na spoznanie sa. Myslím si, že proces bude ukončený až keď sa toto bude diať automaticky – keď ktokoľvek len tak napíše, že o piatej poobede bude susedské stretko.” vysvetľuje.

V dobe, keď je aj bytová schôdza strašiak môže znieť “budovanie susedskej komunity” umelo, no v minulosti boli vzťahy s našim najbližším okolím veľmi dôležité. Generácie pred nami poznali mená svojich susedov a navzájom si poliali kvety, keď šiel niekto na dovolenku. Maličkosti, ktoré sa z dnešného rýchleho sveta vytrácajú. 

Deti by sa mali slobodne hrať

Ako teda spoznáme bezpečné prostredie? Behajú v ňom deti bez dospelých. “Akurát čítam knihu, ktorá sa venuje evolučnému učeniu a slobodnej hre. Nechať dieťa samé je veľmi dôležité pre jeho ďalší vývoj – mnohé štúdie ukazujú, že nedostatok “hry na vlastnú päsť” môže v dospelosti viesť k panickým atakom či úzkosti. V dejinách ľudstva sme pritom vždy nechávali deti samé – zemnilo sa to až keď ľudia prestali veriť svojmu okoliu a priestoru, v ktorom deti trávia čas.” hovorí Lucia.

Prejdite sa po meste – vidíte vonku skupiny detí? Neukrojili sme, my dospeláci, z ich miesta na hru výstavbou či parkovacími miestami? Vnútrobloky sú skvelým miestom pre detskú slobodu. “Dieťa si tak vytvára sebavedomie, učí sa tímovej hre a samostatne zvláda rôzne situácie. Zistí čo ho baví a nebaví, ako chce a nechce tráviť čas. Deti z vnútroblokov sú šťastné a sú naozaj schopné samé sa o seba postarať, aj keď sa to rodičom zdá ako nemožný scenár.” dodáva.

Zatvorené neznamená nedostupné

Niektoré kritické hlasy hovoria, že vnútrobloky sú akousi bublinou – priestorom, ktorý nie je verejný a zbytočne sa pred svetom uzatvára. Podľa Lucie Liškovej to, či je priestor uzamknutý alebo nie, nerozhoduje a mnohé vnútrobloky nie sú striktne len pre dané susedstvo. “Rodiny si pozývajú priateľov, deti z iných susedstiev, nie je to len o samotných majiteľoch. Vnímam to ako obchod – veď predsa aj tam sú dvere zatvorené, no nie sú zamknuté.” hovorí Lucia.

V Malackách vzniká unikát

I keď Lucia nie je architektka, rada rozmýšľa nad verejným priestorom a všetko, čo o vnútroblokoch navnímala, využila aj pri konzultovaní bytového domu Veronica. “Novovznikajúci vnútroblok v Malackách som porovnávala s priestorom v okolí Rozhlasu, ktorý má podobnú veľkosť. V Mayeri sme zakomponovali všetko, čo z mojej skúsenosti robí vnútroblok dobrým.” vysvetľuje.

Medzi prvým pravidlom je, že nemôže byť všetko už definované, alebo nepresunuteľné – stôl pre rodiny sa musí dať hýbať, aby si ho vedeli susedia presunúť podľa svetla a záhony na kvety či zeleninu by sme tiež mali vedieť zdvihnúť. “Na počasie je treba myslieť aj pri herných prvkov – mali by byť dostupné v lete aj zime. Pre menšie deti je dôležité mať “bežecké okruhy” na slobodné pobehovanie.” dodáva Lucia.

To všetko sú princípy, ktoré sú pre Mayer dôležité. “Veľmi sa mi páči finálny návrh – dokonca je pridaný aj priestor na odkladanie susedských vecí. Už sa teším, keď sa budem môcť prísť na tento priestor pozrieť.” hovorí Lucia. Aj v tomto vnútrobloku bude kľúčová samotná komunita – Mayer je miestom, kde sú komunity na prvom mieste.